Zuzanka sa práve vrátila zo škôlky a po umytí rúčok sa rozbehla do izbičky.
„Ahoj Eliška! Už si sa ma určite nemohla dočkať, že?“ privinula si Zuzanka balerínku Elišku a mocne ju stisla.
Eliška až zalapala po vzduchu, ale bola veľmi rada, že je Zuzanka už doma a budú sa spolu hrať. Už jej veľmi chýbala.
„Dnes sme v škôlke nacvičovali nový tanček. Budeme vystupovať pre mamičky,“ vysvetľovala Zuzanka celá natešená. „Tu si pekne sadni a ja ti ukážem, čo sme sa naučili.“
Zuzanka sa roztancovala po izbičke až sa s ňou celá krútila. Tanec mala veľmi rada a takmer vždy bola v pohybe. Eliška ju sledovala veľkými modrými očkami a usmievala sa. Zuzanka k nej pritancovala, vzala za rúčky a tancovali spolu. Veselo sa krútili po celej izbičke.
Z postieľky ich tichučko pozoroval plyšový psík Ňufáčik, Eliškin najlepší kamarát. Mal čierne očká, ako uhlíky a dlhé ušká siahajúce až po zem. Vždy, keď sa s Eliškou naháňali po izbičke, zametal nimi dlážku. Občas sa mu zaplietli pod labky a keď si ich pristúpil, prekoprcol sa. Kotúľal sa po dlážke ako klbko vlny.
Zuzanka sa pretancovala až do postieľky a od únavy tvrdo zaspala.
Kto ale nespal, bola balerínka Eliška. Ako náhle izbička stíchla a opäť bolo počuť len známe: tik-tak, tik-tak z nástenných hodín, Eliška zoskočila zo stoličky, kam ju Zuzanka posadila. Chcela podísť k svetlu, ktoré vrhal do izbičky mesiačik, keď sa usmieval cez oblôčik. V tom si ale všimla, že jej chýba jedna topánočka.
Eliška si pri tancovaní so Zuzankou nevšimla, že jej z nôžky skĺzla topánočka. Až priveľmi boli so Zuzankou nadšené z tanca a ani jedna z nich nezbadala, že sa na topánočke uvoľnila stužka a topánočka skĺzla z nôžky. A nevšimol si to ani Ňufáčik.
„Čo to? Veď ja mám len jednu topánočku!“ zhrozila sa Eliška a uprene pozerala na bosú nôžku. Do očí sa jej tisli slzičky. „Musí tu niekde byť. Veď ráno som ich mala ešte obe.“
Kde ju však hľadať a ešte v takej tme?
Z očka sa jej skotúľala prvá slzička.
„Eliška, nože si utri slzičku,“ prihovoril sa jej Mesiačik. „Ja ti pomôžem topánočku nájsť. Veď keby som ťa nemohol vidieť tancovať, bol by som smutný aj ja.“
„Čo sa deje?“ ozval sa do ticha aj plyšový psík Ňufáčik, ktorý sa prebral zo spánku a naťahoval si labky.
„Pri tanci so Zuzankou som stratila topánočku,“ zmohla sa Eliška len na pár slov.
„Neplač, Eliška, veď kto by ti mohol lepšie pomôcť, ako ja? Hneď sa aj pustíme do hľadania,“ utešoval ju Ňufáčik.
„Tak vidíš, Eliška. Máš hneď dvoch pomocníkov,“ povedal Mesiačik a podišiel bližšie k oknu, aby osvetlil lepšie izbičku.
„Skvelé!“ zavrtel chvostíkom Ňufáčik.
Eliška si utrela slzičky a pustili sa do hľadania topánočky.
Ňufáčik sklonil hlavu k dlážke a začal čuchať. Dlhé ušká ťahal za sebou a dával pozor, aby si ich nepristúpil.
Eliška sa rozhliadla po izbičke, či niekde na dlážke nezazrie svoju topánočku. Zúfalo sa obzerala na všetky strany, no po topánočke ani stopy. Mesiačik žiaril, ako najviac vedel, aby svetlo preniklo do každého kúta. Ňufáčik chodil po izbičke hore-dolu, ale topánočka, ako by sa pod zem bola prepadla.
Zrazu Ňufáčik zbadal niečo visieť zo Zuzankinej postieľky. Bola to ružová stužka. Presne taká, aké mala Eliška v topánočkách. Veselo zavrtel chvostíkom a rozbehol sa k Eliške. Bol taký natešený, že si nedal pozor, pristúpil si uško a k Eliške sa dokotúľal.
„Eliška, Eliška!“ volal na ňu, keď sa trochu spamätal z kotúľania.
„Čo sa deje, Ňufáčik? Už si si zase pristúpil uško, že?“ opýtala sa Zuzanka.
„Čo tam po ušku. Poď za mnou, niečo som našiel.“
Podišli k Zuzankinej postieľke a pozreli sa na visiacu stužku. Eliška zatlieskala malými rúčkami a vyobjímala Ňufáčika. Srdiečko sa jej od radosti rozbúchalo ako bubienok. Mesiačik sa usmieval a žmurkol na nich.
Ňufáčik potiahol stužku a v papuľke sa mu rozhojdala malá ružová topánočka. Položil ju Eliške k nožičkám. Eliška si topánočku natiahla na nôžku a pevne uviazala, aby ju opäť nestratila.
„Ďakujem ti, Ňufáčik môj milý. Aj tebe Mesiačik. A ako vďaku prijmite prosím odomňa tento tanček.
Ňufáčik i Mesiačik sa usmiali a potešili sa, že uvidia Elišku opäť tancovať.
Eliška sa roztancovala po izbičke a takmer sa ani nedotýkala podlahy. Sukienka jej poskakovala, vlásky sa krásne vlnili a očká žiarili, ako hviezdičky na oblohe. Ten pocit, ktorý prežívala pri tanci sa len ťažko opisuje.
Mesiačik sa zľahka kolísal na hviezdnatej oblohe a Ňufáčik veselo vrtel chvostíkom. Eliškin tanec sa im veľmi páčil.
Keď Eliška dotancovala, Mesiačik sa jej poďakoval a vystúpil ku hviezdičkám. Ňufáčik s Eliškou sa uložili. Eliška sa o Ňufáčika oprela, prikryla jeho uškom a spokojne zaspinkali.
Izbičku zalievalo jemné svetlo mesiačika a z nástenných hodín sa ozývalo pravidelné tik-tak, tik-tak...
