Áááá... práve sa prebúdzajú hračky. Pozorne sa započúvajme do ich rozhovoru a snáď sa dozvieme, kam všetci zmizli.
„Dobré ránko, kamaráti, ááá...“ zažmurká svojimi svetielkami-očkami žeriav Dlháň a naťahuje svoje rameno.
„Dobré ránko Dlháň,“ ozve sa vláčik Pískáčik a veselo si dvakrát zapíska.
„Pískáčik!“ strhne sa plyšová korytnačka Dadka a povie medzi zívnutiami, „neblááázni, celý pancier mi duní a ja by som ešte tááák spala, hmmm.“
„Ale Dadka, pozri ako je vonku krásne, slniečko nám už dávno kýva z oblohy a ty by si len spala. Len pekne natiahni labky, aj krk a privítaj nový deň,“ usmieva sa Pískáčik a znovu dvakrát veselo zapíska. „Dnes si spravíme malý výlet do záhrady. Kto sa pridá?“
„Kam?“ ozvali sa takmer všetci naraz.
„Do záhrady. Maťko a Marek išli s rodičmi tiež na výlet, prečo nie aj my?“
„Pískáčik, vieš veľmi dobre, že nesmieme opúšťať izbičku bez chlapcov. A.. tu sme v bezpečí. Vonku sa môže kadečo stať,“ vyplašene ne neho pozerá Dadka.
„A čo také by sa malo stať? Trošku vás povozím a vrátime sa. Takže, kto chce ísť na výlet, nech nasadááá. Hu-húúú.“
„Nepozdáva sa mi to Pískáčik,“ zvesila hlavu Dadka.
„Ja idem, aspoň si trochu natiahnem rameno,“ povie Dlháň.
„Aj my ideme,“ ozvú sa ostatné autíčka, aj loptička Hopka.
„Hopka, ty si sadni to môjho vagónika a vy kamaráti, roztočte kolesá a idemééé. Š-š-š-š-š, hu-húúú...“
„A dajte pozor na Hopku, je ešte malá a neposedná,“ kričí za nimi Dadka.
„To je paráda, skvelé!“ výska Hopka a skacká vo vagóniku.
„Len poďte kamaráti, spravíme si malý okruh okolo bazénika,“ velí Pískáčik kamarátom.
„Pískáčik, drž sa ďalej od vody, aby sa náhodou niekto nepošmykol a nespadol do nej!“ volá Dlháň.
„Nebojte sa kamaráti, nikomu sa nič nestane.“
„Pískáčik, spomaľ! Prosím,“ zvolala Hopka vystrašene.
Lenže Pískáčik sa tak tešil z tej rýchlosti a voľnosti, že ju vôbec nepočul. Iba si veselo pískal a uháňal ešte rýchlejšie. Keď tu zrazu nabehne jedno koliesko na malú skalku a...
„Pískáčik, pozooor!“ kričí Dlháň.
Ten len poskočí a vagóniky sa už jeden po druhom kĺžu do vody.
„Kamaráti, rýchlo sem!“ volá Dlháň. „Pískáčik má problém.“
Autíčka sa rýchlo pospájali, vytvorili reťaz, zachytili sa o Dlháňa a ten svojím ramenom už drží rušeň, ktorý len-len, že neskĺzol tiež do vody. Hopka nelenila a odskákala do domčeka a volá na Dadku:
„Dadka, Dadkááá! Pískáčik takmer spadol do vody, všetky vagóniky už boli vo vode, ale Dlháň v poslednú chvíľku zachytil rušeň a už ťahá Pískáčika z vody. Všetci pomáhajú.“
„Nepočúvol ma. Je veľmi pochabý. Poď Hopka, zoberieme túto deku, nech sa má do čoho ten nezbedník poutierať.“
„Dadka, no tak. Prepletaj rýchlejšie nôžkami,“ súri ju Hopka.
„Jaj moja, tebe sa to ľahko hovorí. Si mladučká a pružná, ale moje nôžky sú krátke a pancier ťažký.“
Kým došli k bazéniku, Dlháň už s kamarátmi pomohli Pískáčikovi z vody. Ten od strachu takmer ani nedýchal a zabudol aj pískať.
„Tu je dečka, utrite ho trošku. Pískáčik, Pískáčik, hovorila som ti, že sa mi tvoj výlet nepozdáva.“
„Prepáčte kamaráti. Všetkých som vás vystavil veľkému nebezpečenstvu a ani som si to neuvedomil. Mrzí ma to. Vôbec som nemyslel na následky,“ sklopil zrak a jeho veselé pískanie sa zmenilo na povzdych.
„Našťastie sa všetko dobre skončilo a máš šťastie, že tvoji kamaráti sú takí odvážni a duchaplní. Snáď ťa už prejdú tie bláznivé nápady,“ povedala prísne Dadka.
„Nikdy nedovolíme, aby sa niekomu z nás stalo niečo zlé. Kamaráti sú na to, aby si vždy pomáhali. Pôjdeme teraz pekne naspäť do našej izbičky a už sa z nej bez Maťka a Mareka nepohneme. Súhlasíte?“ opýtal sa Dlháň.
Samozrejme, že sa nenašiel nikto kto by bol proti. Pobrali sa do domčeka, pekne pomaly, aby sa Dadka nemusela ponáhľať a vychutnala si pár slnečných lúčov. Pískáčik sa držal tesne pri nej a Hopka poslušne sedela v jeho vagóniku.
Bolo to naposledy, čo opustili izbičku bez dvojčiat. Ich kamarátstvo sa ešte viac utužilo a Pískáčik už nikdy viac nevystrašil ráno Dadku svojím pískaním. Veselo si hvízdal len vtedy, keď vozil svojich kamarátov po izbičke.
