Z lesa sa ozývala krásna melódia – spev vtáčikov sprevádzalo žblnkanie potôčika a šušťanie listov. Slniečko zalievalo svojimi teplými lúčmi celý kraj. Ajka s deduškom sa pomaličky blížili k horárni, keď tu zrazu začuli za sebou praskanie konárikov a šuchot...
Pomaly sa obzreli a zbadali maličkú srnku. Vyzerala byť veľmi vystrašená a v očiach sa jej zračil taký smútok, ktorý až trhal srdce.
„Deduško, prečo je tá maličká taká vystrašená a smutná?“ opýtala sa Ajka a srdiečko jej stislo od ľútosti.
„Vieš moja, pred dvomi dňami tadeto chodili pytliaci. Mamičku tohto úbožiatka postrelili a zbabelo ušli. Viem, že máš dobré srdiečko a máš rada zvieratká a preto som ťa sem vzal na prázdniny. Tá srna je teraz v horárni a my sa budeme o ňu starať, kým sa nezotaví. Tá maličká nás nepozná a preto sa tak bojí, ale kým sa jej mamička postaví na nohy, určite sa z vás stanú dobré kamarátky,“ povedal deduško a šibalsky žmurkol.
´Takže takéto prekvapenie mi deduško nachystal´ pomyslela si Ajka a srdiečko jej zaplesalo.
„Deduško môj!“ mocne ho objala a vtisla mu božtek na pichľavú tvár. „Toto budú určite moje najúžasnejšie prázdniny. Len sa ponáhľajme, aby som sa už mohla starať o môjho pacienta,“ súrila Ajka deduška a naširoko sa usmiala.
Sŕňa len z diaľky na nich hľadelo a nesmelo za nimi hľadelo, ale nemalo odvahu ísť nasledovať ich.
„Tak toto bude teraz náš domov na nejaký čas,“ povedal deduško a zoznamoval Ajku s okolím i so starou horárňou.
„Hmm, je tu nádherne, ani sa mi nebude chcieť vrátiť domov,“ vzdychla si Ajka. „A kde je tá srna?“
„Poď potichučky za mnou, tu v kôlni sme jej spravili miesto. Oddychuje na sene. Má poranenú nohu a je ešte veľmi vystrašená a zoslabnutá. Teraz si ju obzri len z diaľky. O pár dní si na teba zvykne a potom už budeš môcť ísť k nej bližšie a ošetrovať ju aj sama. Ja ťa všetko naučím,“ potichučky povedal deduško.
Srna ich veľmi rýchlo zavetrila, aj keď boli zoslabnutá. Zdvihla hlavu a podívala sa Ajke priamo do očí. Boli také krásne a nevinné, no zároveň sa v nich zračila bolesť i smútok.
„Je mi jej tak strašne ľúto,“ povedala Ajka a skotúľala sa jej po líci slza ako hrach. Deduško si len privinul jej hlávku k hrudi a pošepol: „Neboj moja, s tvojou pomocou a láskou sa jej rýchlo vrátia iskričky radosti do očí. Len jej musíš ukázať, že si silná a nedovoliť, aby videla ľútosť v tvojich očiach. Ak tam nájde len lásku a nehu, tak jej zotavovanie bude oveľa rýchlejšie a uvidíš, že sa s ňou budú diať zázraky zo dňa na deň.
Ajka si tieto slová veľmi dobre zapamätala a vždy keď pristupovala k srne, tak sa na ňu milo usmiala a našla pár krásnych slov pre ňu.
Rana sa krásne hojila. Ajka sa naučila ako ju má ošetrovať a išlo jej to skutočne vynikajúco. Srna si na ňu rýchlo zvykla a zavše jej z vďačnosti oblízala ruku, keď jej ošetrovala zranenú nohu. Do očí sa jej začal vracať ten krásny jas, ktorý vytláčal smútok i bolesť.
Zatiaľ sa sŕňa každým dňom viac a viac približovalo ku kôlni, pretože cítilo, že jeho mamička je tam, za tými dreveným stenami. Až jedného dňa... „No tak, poď maličká,“ milo sa prihovárala Ajka sŕňaťu, keď už bolo len na pár krôčikov od nej. „Neboj sa, nikto ti tu neublíži. Tak len poď smelo, tvoja mamička ťa už veľmi čaká a bude sa mať oveľa lepšie, keď ťa uvidí. Musíš byť veselá, pretože ak bude vidieť tvoje smutné a ustráchané očká, tak nám zase zosmutnie,“ spomenula si Ajka na deduškove slová a ako sa jej tak prihovárala, zrazu stálo sŕňa tesne pred ňou. Uprene sa jej zahľadela do očí, čiernych ako uhlíky a v tom jej sŕňa oblizlo ruku. Ajke sa tak rozbúchalo srdiečko, až sa bála podhnúť, aby ju nevyplašila. Jemne ju pohladila po hlávke a keď videla, že sa jej už nebojí, objala ju a viedla k srne.
„Tak utekaj maličká, už ťa tu niekto veľmi netrpezlivo čaká,“ posmeľovala Ajka sŕňa.
Zastala vo dverách kôlne a čakala, čo sa bude diať. Sŕňa sa najprv nevládalo ani pohnúť a stálo ako prikované... tu sa srna zrazu zaprela do predných nôh a akoby zázrakom sa postavila. Na chvíľu sa jej v očiach mihla bolesť, ale ako náhle sa k nej sŕňa rozbehlo, vystriedala ju radosť a šťastie. Vyoblizovala jej hlávku a maličká sa už od nej ani len nepohla.
Ajke tentoraz podali na líčka a noštek slzičky dojatia. Ani si nevšimla, že deduško stoji za ňou a tiež ich tíško pozoruje. Bol veľmi hrdý na svoju vnučku a na to, s akou láskou a ochotou sa starala o tieto zvieratká. Chytil Ajku okolo pliec a pošepol jej: „Vidíš moja, pre toto sa oplatí byť trpezlivý a mať rád prírodu i zvieratká. Takéto okamihy sa často neopakujú...“
Ajka mu len mocne stisla ruku a nedokázala odtrhnúť pohľad od tých krásnych a nevinných stvorení. Srdiečko jej naplnila toľká radosť, že sa to ani opísať nedalo. Aj keď srna ešte potrebovala pár dní, aby bola úplne v poriadku, Ajka vedela, že čoskoro príde deň lúčenia. Nebola však z toho smutná, pretože vedela, že práve na tento deň všetci tak veľmi čakali.
Poslednú noc pred rozlúčkou zašla ešte naposledy do kôlne, aby sa nasýtila pohľadom na spokojne spiace srnky a potom zaspala aj ona pokojným spánkom.
Toto boli pre Ajku skutočne tie najkrajšie prázdniny, ktoré sa navždy zapísali do jej srdiečka.
Hviezdy na nebi veselo žmurkali a mesiac sa usmieval na spiaci kraj. Občas bolo kdesi v diaľke počuť sovu a cvrčky opäť pozývali všetkých na svoj nočný koncert. Doprovod im robil šumiaci potok, v ktorom sa kúpali milióny hviezd. Listy stromov, jemne prečesával vánok. Bola to očarujúca melódia, ktorú dokáže skomponovať len taký skladateľ ako je príroda sama.
