Sedíš si v nemom kúte, hlavu máš položenú na kolenách a tenká nitka sĺz ti pretkáva šaty, po ktorej na nich ostávajú jemnučké perly...

Zas jeden hlúpy deň! Už ich bolo snáď tisíce...

Čakáš na malý zázrak, na krajší deň, ktorý je už-už predo dvermi... SNÁĎ.

Na tie zlé si predsa zvyknúť nechceš, to by si potom v tom kúte mohla spokojne stráviť celý život... a ty predsa chceš žiť a nie prežívať.

Teraz je to ťažké, lebo si ostala na všetko sama...

Naťahuje sa k tebe pár pomocných rúk lenže sú tak vzdialené, že ich nedotiahneš...

Jedno máš však v mysli hlboko ukotvené... Nádej umiera posledná...

Tak sa zbav slova SNÁĎ a nechaj ho pre slabých a pre takých čo neveria...