Je to prvýkrát, keď nechcela som, aby prišlo nové ráno. Mala som z
neho strach, pretože som vedela, že aj keď si pri mne, predsa som ostala sama.
Sama na sny, túžby, nádeje... na všetko, čo som chcela s Tebou prežívať. V hrudi
mám balvan a tlačí ma k zemi, ústa mi onemeli, hláska nevydám. Chcem ostať
schúlená v tmavom kúte, bolí ma svetla jas, páli ma. Oči sú temné a preto ten
jas nedokážu prijať. Som ako vyprahnutá púšť. Bez vody a bez života. Iba stojím
a pozerám do neznáma, vietor mi bičuje zrnká prachu do tváre a ja len stojím.
Nebránim sa.
Asi som predsa len niečo zazrela. Si to ty? Skutočne si prišiel a vezmeš ma z tejto púštnej búrky preč?
Skotúľala sa prvá slza a nasleduje ju ďalšia... bola to len fatamorgána. Sadnem si a skloním hlavu na kolená, skropím ten suchý a horúci piesok slzami bolesti, beznádeje a nesplnených snov. Nechám, nech ma piesok zasypáva, nech vietor ukolíše moje boľavé telo do večného spánku... Tam Ťa nájdem a ty nájdeš mňa. Už necítim nič, vietor a piesok ma uložili do svojej kolísky a oslobodili ma od tej ťažoby a bolesti.
Tíško spím a takto je to fajn...
Už tíško spím
