Moja mama mala v očiach vždy úsmev a iskierky radosti, bola veselá, plná humoru a energie, ktorú ani nechápem, odkiaľ čerpala. Vedela vymýšľať tie najbláznivejšie hry a milovala som, keď nám večer čítala alebo spievala. Jej ruky, keď hladili naše líca, boli jemnučké, sťa hodváb a jej bozky, ako bozky od anjela. Toto bývala naša mama... bývala...

Teraz ju viac menej vidím chodiť zachmúrenú, utrápenú, iskričky z jej očí úplne vyhasli. Jej úsmev je taký pravý, mamičkovský, ale aj za ním drieme bolesť. Na okamih sa dokáže mysľou odpútať od tých diaľav, kam väčšinou v myšlienkach zájde a vtedy počuť aj jej smiech. Sú to však len okamihy... čo by som dala za to, keby to boli nekonečné chvíle. Častokrát ju pristihnem, ako si utiera z kútikov očí slzy, mysliac si, že ju nikto nevidí... a keď sa jej opýtam, prečo plače, povie len: To nič moja, bolí ma len hlava. Tuším však za tým vždy niečo viac, niečo, čo dokázalo to všetko krásne z jej očí a tváre vziať niekam ďaleko... a ja neviem, či to ešte niekedy uvidím.

V jej objatiach cítiť nekonečnú lásku, no zároveň sa mi zdá, že ten plamienok v srdiečku je ohrozovaný prívalom ničivého vetra. Aj preto ju tak mocne objímam, aby sa tam ten vietor nemohol dostať ani cez tu najmenšiu štrbinku. Kam sa podelo všetko to krásne, kam si sa podela mama? Chceme Ťa späť takú veselú a bezstarostnú. Chceme, aby slzy zdobili tvoju tvár len pri smiechu a nech ich nemusíš pred nami skrývať. Želáme si, nech tvoje srdiečko už nebolí a nech si veselo bije, nech bije pre nás všetkých. Opusti ríšu smútku a bolesti, vráť sa späť na slnko, zodvihni hlavu k modrej oblohe a svojim úsmevom rozžiar srdcia i tváre tých, ktorých miluješ.

Buď znovu taká, aká si BÝVALA, mama...