Na ceste môjho života som sa dostala už k niekoľkým múrom, ktoré sa zdali byť pevné, vysoké a nezdolateľné. Avšak vytrvalosť, pevná vôľa a nádej mi vždy dodávali síl postaviť sa tým múrom a ísť ďalej.

Doteraz som bola vždy úspešná. Zakaždým, keď jeden padol, akoby slnko vyšlo na zamračenú oblohu. Pery sa pousmiali, srdce zaplesalo, duša sa sfarbila do farieb dúhy. Odvážne som kráčala vpred, troskami som sa nenechala zasypať.

Vtedy nie. Síl a chuti som mala dosť. Aj šedé dni sa stávali slnečnými, pretože som nebola sama.

V to ráno bola obloha opäť zatiahnutá a šedé mraky neprepúšťali slnka lúče. Čakal som však, že sa pominú, ako už toľkokrát. Vždy to bolo tak. Hľadela som na oblohu a čakala, že už už ho uvidím, jemný záblesk slnečného lúča, svetielko nádeje, ale... nebo ostalo šedé.

Čo sa to deje? Prečo je mi zrazu taká zima? Kam podela sa melódia môjho srdca? A.... kam zmizla moja krásna dúha, čo mi dušu chránila?

Ach nie... to nie sú mraky, čo mi výhľad na slnko zastreli.

Až teraz som si uvedomila, kde sa nachádzam.

Moje kroky ma doviedli k najvyššiemu múru môjho života.

Trochu ustúpim, dvíham zrak, či predsa len nedovidím na jeho koniec... či neprenikne cezeň aspoň maličké svetielko nádeje. Dotknem sa ho... je až príliš skutočný a chladný.

Ostala len tma a chlad.

Oči pre plač, srdce pre bolesť a duša pre smútok.

Zdolať ho už nemám síl. Sama a bez slnka.

Tu končí sa cesta môjho života. Kroky ma zaviedli k najvyššiemu múru, čo pevnejší je, ako ja...